Apúlia: Chudobný región bohatý na zážitky

Vinársky opätok Talianska, aj tak by sa dala nazvať Apúlia, ktorá je jedným z dvadsiatich regiónov Talianska. Južná časť Apeninského polostrova bola už za dávnych čias oblasťou, kde sa pestovalo a rozvíjal sa viac poľnohospodársky priemysel ako ten industriálny.

Znamenalo to v skratke „čo si sám vypestuješ, to si aj zješ“. Kvôli suchej pôde a slnečnému podnebiu sa tu ale nedarilo väčšine rastlín a plodov. Avšak Apúlia si srdcia a žalúdky cestovateľov po celom svete získala najmä kvalitným vínom a tradičným olivovým olejom.

Ako chutí Apúlia

Víno nie je síce ten hlavný dôvod, prečo som Apúliu navštívil. Aj keď priznám sa, som doslova milovník kvalitného vína. Z tých, čo mi najviac chutili spomeniem odrodu Primitivo, ktoré pochádza z mestečka Gioia del Colle. Práve tu na konci 18. storočia vysadil Don Francesco Filippo Indellicati prvú vinicu venovanú iba Primitivu a odtiaľto sa následne začala odroda šíriť naprieč regiónom.

Dnes Primitivo tvorí približne 11 000 hektárov viníc, čo je celkom slušná rozloha. Ak by ste niekedy po prečítaní tohto článku dostali chuť na Primitivo, tak Vám odporúčam Primitivo di Manduria, odroda San Marzano, ktorú bežne kúpite aj na Slovensku.

Väčšina ľudí si myslí, že za dobrým vínom v Taliansku treba zájsť do Toskánska, čo je samozrejme pravda, ale treba si aj rozširovať obzory a chute inými oblasťami a odrodami, o ktoré v Taliansku skutočne nie je núdza.

Po cestovaní naprieč Apúliou som mal občas pocit, že sa sa miestni riadili v minulosti heslom „tu sa nič iné nechytí, tu zasadíme olivovník“. Ale to je holý fakt! Všade kam sa pozriete, na každom štvorcovom metri, ktorý je voľný, či už popri diaľnici alebo len tak kúsok od pláže sú vysadené olivovníky. Nenáročná plodina na pestovanie, ktorá si prežíva svoj vlastný životný cyklus. Plody začne olivovník vytvárať okolo siedmeho až ôsmeho roku života, pričom ich vytvára až do 150 rokov. Viete, že taký olivovník sa môže dožiť aj 1000 rokov? Čaro a kvality olivového oleja zistili už starovekí Gréci. Olivy tu vidíte v každom obchode, sú veľmi populárne a dostanete ich na hocijaký spôsob v ktorejkoľvek reštaurácii. V kombinácii s vínom tvoria ideálny suvenír pri odchode z Talianska.

Miesta, ktoré by ste mali navštíviť pred smrťou

Na mojom „wishliste“ tzv. zozname miest, ktoré chcem navštíviť kým odídem na druhý svet sú hneď dve miesta z tohto regiónu a to Sassi di Matera a Alberobello.

Mestečko Matera bolo dlhodobý sen, vždy keď som ju uvidel v dákom filme alebo na fotografii, tak som ju chcel navštíviť viac a viac. Čarovné miesto, ktoré sa pýši príjemnou atmosférou plnou vyzdobených uličiek, kaviarní, reštaurácií a remeselníkov som si hneď zamiloval. No nie vždy vyzeralo tak romanticky. V minulosti Matera bolo veľmi chudobné a vojnou skúšané mesto. Už pred vypuknutím II. svetovej vojny sa museli jeho obyvatelia vysporiadať s vážnymi chorobami a desivým hladomorom. V jednom malom domčeku, ktorý mal sotva 15 štvorcových metrov žila celá rodina aj so svojim statkom. V posteli spal muž so ženou, pod posteľou boli sliepky, v rohu stál kôň a deti často spali v horúcich dňoch niekde na ulici alebo na streche domu.

Školstvo v tom čase nefungovalo. Počas II. svetovej vojny bola Matera takmer opustená a slúžila ako väzenie. Výpovede niektorých väzňov hovorili o tom, že odpykávať si svoj trest v Matere bolo horšie ako v ktoromkoľvek inom väzení, či v niektorom z koncentračných táborov.

Matera voľakedy nazývané aj „Mesto Hanby“ je od roku 1993 zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO. Nadchla aj svetoznámych filmárov, keďže sa tu natáčalo množstvo kultových filmov ako Umučenie Ježiša Krista od režiséra Mela Gibsona alebo James Bond – Nie je čas zomrieť.

Alberobello, mesto známe vďaka svojim roztomilým domčekom zvaných Trulli s kužeľovitými strechami. Toto 11-tisícové mesto vyzerá vďaka svojim obydliam ako sídlo hobitov na taliansky spôsob. Od svojho zápisu do UNESCO v roku 1996 sa sem ženie množstvo turistov, ktorí si chcú tieto malebné domčeky popozerať, tak ako aj ja.

Trulli boli postavené bez použitia malty a to preto, aby sa vyhli plateniu daní. V čom spočíva to čaro? Keď mala prísť daňová kontrola, ktorá asi nechodila často v tých časoch, tak domček vedeli jednoducho rozobrať behom niekoľkých hodín, keďže nebol použitý spojovací materiál. Tým pádom pekne obabrali vtedajší daňový systém.

Alberobello má svoje kúzlo a je krásne, ale množstvo turistov, ktoré tam bolo v čase, keď som ho navštívil mi ho trošku „znechutilo“. Možno to bolo spôsobené aj tým, že v ten deň sme už navštívili Materu, na ktorú som sa tešil viacej.

„Mare“

Keďže bol slnečný august a ja milujem vodu, tak som sa chcel samozrejme aj okúpať v azúrovo modrom Jadranskom mori. Pláže, ktoré sme si vyberali na čvachtanie boli vždy situované buď priamo v meste alebo v blízkosti mesta, ktoré sme chceli aj preskúmať. Opornými bodmi boli Bari, Monopoli a Polignano a Mare.

Ako prvé spomeniem Bari, ktorému vďačíme za náš bezpečný prílet a odlet. Vďaka svojej polohe sme si ho zvolili ako východiskový bod pre plánovanie našich výletov po okolí. Bari ako väčšina historických miest v Taliansku má svoje staré mesto opevnené múrmi a mne sa veľmi podobalo na iné mesto, ktoré sa volalo Monopoli. Áno, presne ako tá hra, až na to, že je to iba zhoda náhod. Pravdupovediac, mi tieto mestá pripadali ako cez kopírku.

Naša strava spočívala v tom, že sme v každom meste ochutnali pizzu a hrali sme hru, „nájdi miesto s najlepšou lokálnou pizzou“. Priznám sa, že mám menší problém s talianskymi otváracími hodinami. Počas dňa len zriedka nájdete otvorenú reštauráciu. Tie sa zväčšia otvárajú až s blížiacim večerom, pretože Taliani sú nočné tvory a tak ako všetko, tak aj večerať chodia neskôr. Úprimne, tu by som asi nedokázal dlhodobo žiť, keďže som „veľký jedák“ a stravu potrebujem trošku pravidelnejšie a hlavne mám rád, keď sa môžem slobodne najesť počas dňa, v tom mi Slovensko absolútne vyhovuje. Alebo by to chcelo jednoducho iba dlhšiu aklimatizáciu a naučiť sa miestne zvyklosti.

Polignano a Mare bolo podobné Monopoli a Bari, akurát sa tam nachádzala zátoka, ktorá toto mesto preslávila. Zátoka, kde sa vytvárajú ohromné prímorské vlny a máte pocit, že ste ako na dákej atrakcii v Japonskom zábavnom parku.

Musel som to vyskúšať, utekal som k zátoke ako malý chlapec a cestou som si strhával oblečenie a nechal som si len plavky (vždy pripravený). Vlny boli v skutku veľké a nebezpečné, takže ste museli ísť do mora pomaly a opatrne, inač vás vlny otrieskajú o najbližšiu skalu. Stálo to zato, ale aby ste si v Taliansku plnohodnotne zaplávali, to ste museli ísť na kľudnú pieskovú pláž, ktorá sa väčšinou nachádzala mimo mesta.

Keď už som spomenul pizzu, tak by som Vám rád prezradil, kde mi najviac chutila. Bolo to krásne biele mestečko Locorotondo. Všimli ste si koľko písmen „o“ má v názve toto mesto? Z vyššie uvedených miesta sa mi asi aj najviac páčilo, pričom jediné nebolo pri mori, ale na kopci vo vnútrozemí, desiatky kilometrov od mora. Možno to mu dalo svoje čaro a všetko tam bolo také rozprávkovo biele.

Vďaka priamym letom na linke Viedeň – Bari je dnes Apúlia ľahko dostupná a cenovo priaznivá. Ak hľadáte druhé Miláno alebo Rím, tak Vás ubezpečím hneď na začiatku, že tento región Talianska je úplne odlišný a práve tá odlišnosť ho robí výnimočným.

Ľudia v tejto oblasti k vám budú veľmi milí a nápomocní, no s angličtinou tu veľmi nepochodíte, takže základy taliančiny sa isto zídu, avšak rukami-nohami sa určite dorozumiete a dosiahnete to, čo potrebujete.

Hneď po prílete do Bari sa čas spomalí a hodinky si môžete odstaviť, pretože tu čas nič neznamená. Presvedčte sa o tom na vlastnej koži.