Cernobyl Pripjat spravy
ZÁPISKY Z CIEST

Černobyľ, deň po tom

Černobyľská jadrová elektráreň, 26. apríl 1986, 1:24 ráno miestneho času. Šesťdesiat sekúnd po vykonaní plánovaného testu došlo v elektrárni Vladimíra Iľjiča Lenina k dvom obrovským explóziám.

Celý svet v kľude spal, nič netušiac, akej skazy sa v tú noc súdruhovia na čele s Anatolijom Stepanovičom Ďatlovovom dopustili. Dnes, po vyše 30. rokoch od nešťastia, je černobyľská zóna putovným miestom, ktoré navštevujú ľudia z celého sveta. Nadšenci postapokalitpických miest si v Černobyle rozhodne prídu na svoje.

Vstup do zóny

Plní očakávania prichádzame na miesto, kde začína tzv. černobyľská zóna, ktorá je dlhá približne 30 kilometrov. Naša sprievodkyňa Halina nám podáva Geiger-Müllerov detektor, ktorý bežne poznáme ako dozimeter na meranie radiácie. Hneď všetkým objasní, ako si máme detektor nastaviť na nižšiu citlivosť, aby nepípal po celú dobu návštevy v zóne. Neskoro! Halina nestihne ani dopovedať a už všetkým spolucestujúcim v mikrobuse začnú pípať dozimetre. Minuli sme práve hotspot, miesto, kde stále môžeme namerať vysoké množstvo radiácie, aj po takom dlhom čase. Hotspoty sú vyznačené výstražným žltým trojuholníkom so znakom rádioaktivity. 

Dorazili sme k závorám, kde očakávajú príchod mikrobusov ukrajinskí vojaci. Začína sa vstupná kontrola do zóny. Sprievodkyňa vyzýva ľudí, aby sme vystúpili z vozidla a predložili cestovné pasy. Vojaci si každého dôkladne kontrolujú, ako keď sa prechádzajú štátne hranice mimo európskej únie. Do zóny majú prísny zákaz ľudia do 18 rokov a takisto aj tehotné ženy, keďže radiácia najviac pôsobí na imunitný systém a štítnu žľazu. Následne dostávame od štátneho zamestnanca druhý dozimeter. 

Dnes, za účelom štatistík, sa vykonáva meranie rádioaktivity na návštevníkoch v zakázanej zóne a my sme priamymi účastníkmi. Takže zrazu máme na krku dva dozimetre.

Černobyľ Pripjať dozimeter
Dozimeter sa išiel v určitých okamihoch doslova „zblázniť“, avšak patrí medzi povinnú výbavu pri vstupe do zóny.

Fauna a flóra

Ľudia sa do domov v černobyľskej zóne už nevrátia, to však neplatí o živočíchoch, ktoré sú tu premnožené. Vrátili sa dokonca aj vlci, pretože tu majú stály prísun potravy a ten najväčší nepriateľ, ktorým je človek, tu na nich nestriehne. Prechádzame zónou, všade je hrobové ticho, ako keď si vypnete zvuk v dokumentárnom videu. Zdá sa, že aj vietor sa bojí zavítať do tejto oblasti. Raz za čas sa zjaví v hustom lese malý drevený domček, presne ako v rozprávke Mrázik. 

Zisťujeme, že je to dedina, kde žijú pôvodní obyvatelia, ktorí sa odmietli zo zóny vysťahovať. Je ich tu približne 140 a poväčšine sú to dôchodcovia, ktorí si dokonca pestujú potraviny pri ich skromných príbytkoch.

Pripjať

Pripjať, mesto duchov, je naša prvá zastávka. Vôbec nemáme pocit, že sme vošli do niekdajšej pýchy sovietskeho urbanizmu. Všade samé stromy, hlavne brezy a my ani len netušíme, kde sa nachádzame. Celé toto miesto nám pripadá ako jedno veľké paintballové ihrisko. Atmosféra pripomínajúca scénu z dákeho bojového filmu, neskorá jeseň, bezvetrie a iba farebné lístie nám šuštípod nohami. Obyvateľstvo mesta Pripjať bolo v čase havárie veľmi mladé. Priemerný vek ľudí tu dosahoval 26 rokov a ich platy boli na vtedajšie pomery nadštandardné. Veď väčšina z nich pracovala v elektrárni, ktorá mala byť najväčším jadrovým komplexom na svete. Sovietsky zväz tu nasťahoval vtedajšiu smotánku medzi jadrovými inžiniermi a vytvoril im ideálne podmienky na život. Každý chcel byť zamestnancom jadrovej elektrárne a taktiež vidieť svoje meno napísané v poradovníku čakajúcich na byty v Pripjati. Taká prestíž!

Černobyľ Pripjať autodrom
Pozostatok zo zábavného parku v Pripjati, ktorý mal byť slávnostne otvorený pri príležitosti osláv 1. mája.
 
Ako prvé sme navštívili miestnu plaváreň, budovu, ktorá slúžila ešte dlho po nešťastí. Chodili sem plávať zamestnanci krízového štábu, ktorí mali za úlohu vymyslieť finálny plán na odstránenie havárie. V tomto plaveckom bazéne oddychovali aj hasiči, ktorí nepretržite hasili neviditeľný požiar.
 

Presúvame sa na sídlisko so socialistickými 8-poschodovými vežiakmi, ktoré naoko pripomína bratislavskú Petržalku a kde stromy rastú až do výšky posledných poschodí. Máme 20 minútový rozchod, každý môže navštíviť ľubovoľný byt, v ktoromkoľvek vchode paneláku. Vstupujeme do paneláku a kráčame na šieste poschodie. 

Je to klasický 3- izbový byt, kde jediné, čo zostalo, je sporák, kuchynská linka a hnedá látková sedacia súprava s dreveným stolíkom. Cennosti z bytov boli vyrabované najmä počas pádu Sovietskeho zväzu v roku 1991, pretože zóna bola predtým aj potom dôrazne strážená. Pozeráme sa z balkóna na mesto duchov a v mysli si predstavujeme, ako sa dole hrajú na preliezkach deti a kričia z dola na svojich rodičov, aby im hodili kľúče od brány, pretože už chcú ísť domov.

Černobyť Pripjať mesto duchov
Mesto duchov Pripjať. 50 tisíc ľudí muselo zo dňa na deň opustiť svoje príbytky a už sa sem nikdy nevrátili.

Predstavte si, že toto 50 tisícové mesto evakuovali behom 3 hodín a rada autobusov, ktorá sem išla, čakala pred mestom v kolóne dlhej 25 kilometrov. Evakuácia obyvateľstva mesta Pripjať bola aj preto tak extrémne rýchla, lebo vojaci povedali ľuďom, aby si zobrali iba najnutnejšie potreby do jedného

kufra. Ľuďom bolo povedané, aby sa nebáli, pretože do 3 dní sa vrátia do svojich bytov. Pripomína vám to niečo z histórie? Najsilnejším zážitkom bola pre nás určite návšteva materskej škôlky. Všetky tie knihy, hračky a malé školské lavice, do ktorých sa dospelý človek nezmestí, vyvolajú emóciu u nejedného človeka. Je jasné, že tak dlho po nehode sú tam tie hračky naaranžované kvôli turistom, ale aspoň sa lepšie dostanete do deja. Navzdory tomu, že mesto duchov je neosídlené už desiatky rokov, má svoje jedinečné kúzlo a atmosféru.

Černobyľ

Väčšina si mýlime Černobyľ a Pripjať. Je to spôsobené tým, že jadrovú elektráreň pomenovali Černobyľ po mestečku, ktoré leží až 20 kilometrov od jadrovej elektrárne, pričom mesto Pripjať od nej leží len 3 kilometre.

Jadrovú elektráreň, ktorá niesla názov Lenina, premenovali na Černobyľ, aby nespájali meno drahého súdruha s katastrofou takého rozsahu. Mesto malo v čase havárie približne 15 tisíc obyvateľov. Dnes slúži spolu s mestečkom Slavutyč ako ubytovňa pre kmeňových pracovníkov elektrárne. Áno, čítate správne! V elektrárni aktuálne pracuje 3000 stálych zamestnancov na dve nepretržité zmeny. Momentálne sú to už len robotníci, ktorí zastrešujú chod vypnutej elektrárne. Jadrová elektráreň je taký obrovský kolos, že aj keď sa stala havária globálnych rozmerov, neustále musia byť v prevádzke ostatné reaktory, aby produkovali elektrinu do celého západného Sovietskeho zväzu. Až v roku 2000 Leonid Kučma, vtedajší ukrajinský prezident, slávnostne stlačil vypínač 3. reaktoru, a tým odstavil definitívne celú elektráreň. My sme mali v Černobyle obednú prestávku, kde nám v miestnej vývarovni dali obed a mohli sme vyspovedať sprievodkyňu Halinu otázkami, ktoré nás zaujímali počas celej prehliadky.

Černobyľ elektráreň
Panoráma černobyľskej atómovej elektrárne so sarkofágom reaktora č. 4 v pozadí.

Radar Duga

V lesoch, asi 30 kilometrov smerom na juh od Černobyľskej jadrovej elektrárne, sa nachádza radar Duga (preklad: dúha). Radar Duga, alebo tiež ruský ďateľ, je pomenovanie pre objekt v oblasti Černobyľ 2, ktorý bol donedávna ešte veľkou neznámou aj pre turistov zakázanej zóny. Jedná sa o prísne tajný projekt, ktorý mal byť svojou kolosálnosťou jedinečný na celom svete. Pravdupovediac, že aj keď primárne sme prišli na Ukrajinu, kvôli mestu duchov, tak najväčšie zimomriavky nám spôsobil práve pohľad na Dugu. 

Kovová konštrukcia sa delí na dve časti. Vysokofrekvenčná časť s výškou 100 metrov a dĺžkou 250 metrov a nízkofrekvenčná časť s výškou 150 metrov a dĺžkou 500 metrov. No ani čísla nevedia opísať samotný zážitok! Jednou z konšpiračných teórií o havárii v Černobyle je príbeh, ako sa západné mocnosti dozvedeli o Duge a chceli ju zničiť. Pokúšali sa o vyradenie z funkcie neďalekej elektrárne, keďže bola primárnym zdrojom energie pre radar. Keď dali Dugu prvýkrát do prevádzky, tak škandinávske krajiny počuli vo svojich rádiách zvuk pripomínajúci ďatľa ako ďube do dreva, preto ten slangový názov ruský ďateľ. Mysleli si, že ich chce Sovietsky zväz opantať, a preto im vkuse púšťal do rádia monotónny nepríjemný zvuk. Vôbec si nemysleli, že to môže byť armádny radar.

Radar Duga
Detailný pohľad na „Oko Moskvy“, ako znie prezývka gigantického radaru Duga.

Výstup zo zóny

Opúšťame zakázanú zónu, odovzdávame dozimetre a prechádzame cez výstupnú kontrolu, aby nám namerali, koľko mikrosievertov absorbovalo naše telo. Hodnota, ktorú človek v zóne dostane, je 4-6 mikrosievertov za deň. Aby ste si to mohli porovnať, tak röntgen pri lekárskom vyšetrení vás vystaví takej istej hodnote, dokonca aj let z Londýna do New Yorku. Existujú len dva typy ľudí, keď sa spomenie slovo Černobyľ. Tí, ktorí počujú synonymum k slovu nebezpečenstvo a nechápu, ako sa niekto môže vybrať sám od seba navštíviť toto mesto. A tí, ktorí sú ako my. Chcú spoznať nepoznané, chcú vidieť históriu, ktorá ovplyvnila život na našej planéte a zvedavosť je pre nich silnejšia ako strach. Je pozoruhodné sledovať, ako si príroda berie to „svoje“ naspäť, preto je možné, že o pár desiatok rokov budú ďalšie generácie vedieť o Pripjati len z počutia. Preto, ak si dobrodružný typ a lákajú ťa miesta podobného charakteru, napíš nám alebo klikni sem.

Lukáš Morávek & Marek Masár
Cestuj s nami po svete

Volám sa Lukáš, ale kamaráti ma volajú Laky. Od roku 2014, kedy som nastúpil prvý krát do lietadla som sa stal vášnivým cestovateľom, ktorý momentálne pomáha ľuďom s ich cestovateľskými snami. V projekte Cestuj s nami po svete mám na starosti hlavne komunikáciu s klientmi, starostlivosť o sociálne siete a nové impulzy. Medzi destinácie, ktoré vo mne zanechali najhlbšie spomienky patrí najmä Island, Nórsko a Irán. Mojím snom je vidieť Anjelské vodopády vo Venezuele a zažiť futbalový zápas FC Liverpool na Anfielde.

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *