Nasir al-Mulk mešita
ZÁPISKY Z CIEST

Pravda o Iráne

Irán, krajina, ktorá sa rozprestiera na území bývalej Perzskej ríše, ktorej architektonickým skvostom bolo kráľovské mesto Perseopolis. 

Perzia si vo svojich najslávnejších časoch podmanila veľkomestá ako Babylon alebo Jeruzalem.

Bola známa predovšetkým svojou krutosťou k zotročeným národom. Od roku 1935 má krajina dlhý názov Iránska islamská republika s populáciou viac ako 75 miliónov obyvateľov.

1. DEŇ

Letíme z Baku do Teheránu, posledný dvojhodinový let je príjemný a navečer pristávame v hlavnom meste Teherán. Hneď na začiatku je vízové oddelenie, kde sme čakali na potvrdenie elektronických víz, ktoré sme si vybavovali už na Slovensku. Na chodbe bola milá Iránka, ktorá všetkým zahraničným turistom pomáhala s úsmevom na tvári. Asi do hodiny sme mali všetci, okrem kamaráta Michala, potvrdené víza. Michal spolu s jedným Angličanom, približne v našom veku, čakal na potvrdenie víz. Po dvoch hodinách vystúpil pred Angličana muž na vízovom a povedal mu po anglicky: „Prečo ste sem prišli, keď sme vám dva-krát zamietli víza? Povedzte mi, prečo?“ Asi po hodinovom hádaní a dohadovaní zamietli chlapíkovi víza a musel čakať na ďalší let z krajiny. To už sme boli aj my nervózni, čo sa stane, keď Michalovi zamietnu víza. Museli sme rozložiť sily, lebo už bola skoro polnoc a na letisku sme si chceli kúpiť letenky na ranný let do Shirazu, čo je mesto na juhozápade Iránu. Rony ostal s Mišom na vízovom a ja s Jožom sme išli zistiť, koľko stojí letenka do Shirazu a kedy sa ráno odlieta z Teheránu. Obavy po ďalšej hodine boli na mieste, lebo Mišovi stále nedali víza. Ja s Jožom sme obehali, čo sme mali a čakali sme na letisku pri horúcom čaji chalanov. Tí nás o chvíľku príjemne prekvapili a zas sme boli štyria pokope. Po rozprávaní nám Mišo povedal, že keď na vízovom zistili, že ako zamestnanie vyplnil „Travel Agent“, chceli pracovníci, ako sa hovorí, niečo do vrecka. Ale nakoniec to Michal vyriešil aj bez toho, lebo povedal, že má pri sebe len pár eur. Voľné letenky do Shirazu boli až na druhý deň okolo obeda, takže nám neostávalo nič iné, ako ich kúpiť. Každý si spánok v tú noc zariadil po svojom, niekto sa vyspal na letisku, niekto si zaplatil noc v nízkonákladovom hoteli. Ja s Jožom sme išli do Teheránu.

2. DEŇ

Zobúdzame sa do rušného teheránskeho rána, vychádzame z hotela s tým, že niekde na okolí kúpime potraviny a vodu. Zistili sme, že na našej ulici nie je nič iné, iba samé autodiely, autoservisy, pne uservisy a všetky tie služby s predponou „auto“. Asi to bola špecializovaná ulica. Dohoda bola, že o 12. sa stretneme na miestnom letisku, z ktorého sa presunieme do Shirazu, odkiaľ sa začne naša púť. Ešte aby som vám nezabudol povedať o iránskej mene rijál, ktorej kurz bol „1 euro = 48 100 rijálov“, takže s pocitom milionára sme cestovali po krajine, keďže sme si vždy zamenili sto eur, a tak sme fungovali. Poznáte ten pocit, keď potre bujete gumičku do vlasov, aby ste udr žali peniaze pokope? Ja už áno. Mohol som na pár dní natáčať zbohatlícke videá ako Connor McGregor s tým, že by som točil iránsku underground verziu. Zas sme boli kompletná zostava a nastupovali sme do malého lietadla spoločnosti Air Iran. Najväčší zážitok celého letu bol, že Emergency exit pri Jožovi poriadne prefukoval, a keď sme zatlačili na stenu, prestal, takže sme sa hodinu „hrali“ s lietadlom hru fučí/nefučí. Pristávame v Shiraze, ktoré leží 700 kilo metrov južne od Teheránu a nachádza sa v nadmorskej výške 1 500 m n. m. S počtom obyvateľov 1,3 milióna je šiestym najväčším mestom v Iráne. V Shiraze sme mali dva hlavné ciele – a to Shah Cheragh Shrine a Nasir al-Mulk Mosque. Najskôr sme zamierili na miesto zvané Shah Cheragh Shrine, kde sa nachádzala obrovská mešita s krásnym námestím, ktoré je veľmi čisté a udržiavané, ako všetko ostatné v Iráne. Pred vstupom si musíte odložiť batožinu do úschovne a čakať na voľného sprievodcu, ktorý je mimochodom zadarmo. Ženy si musia dať dlhý biely alebo čierny závoj, lebo je to posvätné miesto. Ženy a muži majú zvlášť vchod a východ z chrámu. Pri vstupe sme uvideli nádherné nové nádvorie, ktoré bolo vybudované zo starých bazárových výklenkov a robilo vstupnú bránu k hlavnému námestiu, kde bola majestátna mešita Shah Cheragh. Vstupné brány tvorili prepracované mozaiky, ktoré svojím usporiadaním a farbami rozprávali príbehy. Každá farba v perzštine reprezentuje určitý stav. Červená reprezentuje energiu alebo život, zelená je vitalita alebo regenerácia, žltá je choroba, modrá je nebo alebo duchovnosť, biela je čistota a čierna je smrť. Brány do Shah Cheragh Shrine boli vyzdobené mozaikami, tak aby rozprávali príbeh „Všetky mŕtve telá miera do neba, kde na nich čaká večnosť a nesmrteľnosť pod hviezdami“. Keď sme stáli pod svätyňou Shah Cheragh, nevedeli sme, aká je veľká, mysleli sme si, že je to jedna z ďalších mešít, ktorých sú stovky. Sprievodca povedal: „Nasledujte ma, ale neotáčajte sa, kým vám nepoviem.“ Jasné, že ja ako prvý som to porušil a prvý som sa po chvíli otočil a vykríkol „Wauu!“ Chalani sa iba začali smiať, že chudák sprievodca, chcel nás prekvapiť a ty mu to pokazíš, Lukáš. Shah Cheragh bola obrovská, veľkosťou mi pripomínala Bratislavský hrad.

Shiraz Irán mešita
Pred vstupom do jednej z mešít v Shiraze.

 Do vnútra, ktoré bolo vyzdobené striebrom, zlatom a alabastrom, sme sa však ako kresťania nedostali. Pomaly sa stmievalo a chceli sme si hodiť batožinu do hotela, ktorý sme mali rezervovaný, pričom sme sa chceli na večer vrátiť a ešte raz si pozrieť Shah Cheragh, ale za tmy, pretože mešita mala byť podľa slov sprievodcu krásne osvetlená. Rýchlo sme si hodili batožinu a vrátili sme sa. Sprievodca neklamal, ani Eifelovka v Paríži nebola taká osvetlená, ako táto nádherná mešita. Spravili sme si pár fotiek a išli sme sa trošku pomotať v nočných uličkách Shirazu. Každý človek nás zdravil, oslovoval a aj keď nevedel dobre po anglicky, snažil sa s nami nadviazať komunikáciu. Mladí na nás kričali „Hello, How are you, Where are you from…“ 

Ľudia bolí usmievaví, pomáhali bez nároku na odmenu a hlavne chceli sa fotiť s bielymi turistami.

Celebrity na týždeň, prečo nie? Okolo polnoci som si išiel ľahnúť a rozdelil som sa s chalanmi s tým, že sa počkáme v izbe. Ako som sa sám prechádzal nočnými ulicami Shirazu, vôbec som sa necítil ohrozene alebo nesvoj. Nemal som pocit, že by ma malo za nasledujúcou uličkou ozbíjať ISIS komando, nemal som pocit, že som tu nevítaný alebo nenávidený. Mal som iba pocit, že médiá svojou politikou k Strednému východu umelo vytvárajú napätie a nenávisť, a to ma štvalo. Pred odchodom do Iránu som pozeral pár fi lmov, kde úhlavný nepriateľ Ameriky bol Irán. No viac ma vytočilo to, ako som mal pôžitok z toho filmu. Ľudia na ulici nechápu politiku Ameriky, nevedia, prečo sa na nich hnevajú a majú o nich taký názor. Hovoria „Však sú to iba teroristi, moslimovia a utečenci.“ Ľudia, čo neprečítali za svoj život ani šlabikár, idú odsudzovať iránsky národ. Hlavne Amerika so svojou tristoročnou históriou, no zbohom.

3. DEŇ

Budíky boli nastavené na skoro ráno a ja som nenamietal. Išli sme totiž na miesto, ktoré je očarujúce práve okolo siedmej hodiny ráno. Mám ho pritom v mobile uložené už vyše roka a vôbec som nevedel, že sa nachádza v Iráne. Nasir al-Mulk Mosque bola malá nenápadná mešita, ktorá mala okná z farebného skla, na ktoré každé ráno dopadali slnečné lúče a vytvárali hru svetiel. Divadlo s farbami bolo viditeľné vždy iba skoro ráno na hodinu. Do mešity sme prišli ako prví a mali sme možnosť si spraviť čisté fotky. Bola to nádhera! Do dvadsiatich minút už bola mešita zaplnená turistami a my sme mohli spokojne odísť. Na tento deň sme mali naplánovaný výlet do historického Perzeopolisu. Objednali sme si na ráno taxík z hotela a približne po hodine cesty od Shirazu sme sa dostavili na miesto. Hneď bolo vidieť, že Perzeopolis je asi najväčšia turistická atrakcia, pretože tu už bolo cítiť rozvíjajúci sa turistický ruch v Iráne a stretávali sme rôzne národy. Perzeopolis je staroveké mesto v iránskej provincii Fárs a jeho názov je odvodený od „Mesto Peržanov“. Za vlády achaimenovskej dynastie bol Perzeopolis metropolou Perzskej ríše a zakladateľom bol Dárius I., približne 500 rokov pred Kristom. Jeho nástupca a syn Xerxes dal dobudovať väčšinu budov, ktorých pozostatky môžeme stále pozorovať v súčasnosti. V roku 330 pred Kristom Perzeopolis vlastnoručne podpálil a dobyl Alexander Veľký Macedónsky ako odplatu za podpálenie Atén Xerxesom pri grécko-perzských vojnách v 5. storočí pred Kristom. Dnes Perzeopolis patrí do svetového dedičstva UNESCO. 

Po prehliadke Perseopolisu sme išli pozrieť aj do neďalekého Nakš Rustam, čo je názov skalnej steny, do ktorej sú vytesané hrobky kráľov achaimenovskej dynastie Darius I., Darius II., Xerxes a ArtaxerxaI. Hroby sú v tvare gréckeho kríža a na chádzajú sa vysoko v skale, aby sa nepriatelia nemohli dostať do hrobky. Odchádzame späť do Shirazu a rovno na autobusovú stanicu kúpiť si lístok na nočný spoj, ktorým sme sa mali presunúť do mesta Kerman. Nočné spoje zabezpečujú luxusné autobusy s VIP sedadlami, ktoré si môžete dať do polohy na ležanie. Spoj Shiraz – Kerman trval približne 8 hodín v noci, počas ktorých sme sa mohli v autobuse vyspať a dokonca vám dajú aj jedlo. Tento nočný spoj stál približne 13 €.

4. DEŇ

Prebúdzame sa v autobuse do ranného Kermanu, kde sa máme stretnúť s naším sprievodcom Mohamedom. Kerman sa nachádza v ešte väčšej nadmorskej výške a to 1 800 m n. m. Veľa ľudí sa nás pýtalo, prečo sme si vybrali mesto Kerman, keďže pre nich je to púštne mesto a nič zaujímavé neponúka. No práveže, my sme sa chceli dostať na známu púšť Dasht Lut, ktorá sa nachádza za Kermanom. Ráno sme si dali čaj a vodnú fajku v miestnej reštaurácii, ktorá bola vyzdobená modro-zelenou mozaikou do najmenších detailov. 

V strede každej kaviarne alebo reštaurácie sa nachádzala vždy malá fontánka, ktorá ešte viac spríjemňovala danú atmosféru. Výlet na púšť zabezpečil Michal cez známeho a ten mu dal kontakt na Mohameda, ktorý je učiteľom angličtiny v základnej škole. S Mohamedom sme sa stretli pri miestnej univerzite, zoznámili sme sa s ním a jeho spoločníkom Alim, ktorý mal na starosti druhú skupinu, troch Španielov. Nasadli sme do áut a vyrazili do púšte. Bolo to pre nás fascinujúce, dlhé rovné cesty okolo skál, kde sme raz stúpali a raz klesali.

Kalut Shahdad Irán
Púšť Shahdad – miesto, na ktorom je počuť ako znie ticho.

Cítil som sa ako na Road 66, aj keď som tam v živote nebol. V takej nadmorskej výške to spôsobilo, že sme mali stále tlak v ušiach. Raz za čas sa objavila oáza s domami v európskom štýle, kde bývali miestni zbohatlíci. Dorazili sme na miesto, z ktorého sme mali pozorovať západ slnka nad púšťou Dasht Lut. Videl som, že slnko už pomaly zapadá, preto som si vyzul žabky a začal som šprintovať do kopca bosý. Lenže za chvíľku som už lapal po dychu a na vrchol som došiel po štvornožky po západe slnka. Nič to, i tak to bolo nádherné. Vrátili sme sa k autu, kde nás čakal Mohamed s Alim na rozprestretej deke s vodnou fajkou. Najväčšie mesto bolo vzdialené neuveriteľných 290 kilometrov, preto táto púšť bola ideálna na nočné pozorovanie oblohy. Pomaly už bola úplná tma, lenže nie je tma ako tma. Ak ste sa pozreli na oblohu, uvideli ste desaťtisíce hviezd, ktoré svietili. Toľko hviezd, a tak jasne som v živote nevidel. Dokonca som prvýkrát jasne videl Mliečnu dráhu, ktorá bola čarovná. Predstavte si, že bolo tak jasno, že sme videli, ako satelity obiehajú na našej obežnej dráhe. Ľahli sme si na deku a len tak pozerali na oblohu a posúvali si vodnú fajku. Bol to stav mysle, v ktorom som už dlho nebol. Naraz sa všetko zdalo úplne ne zbytočné a nepodstatné. Keď už nám začala byť zima, pomaly sme sa presunuli do malej dedinky s pár domčekmi, kde sme mali bývať v stane v záhrade u miest neho páru. Vždy sa mi vyčarí úsmev na tvári, keď si spomeniem, že za celý čas, čo sme prechádzali Iránom, som sa najlepšie vyspal v stane.

5. DEŇ

Ráno sme pokračovali na ďalšie miesto v provincii Kermán, kde sa nachádzal hrad Ryan, ktorý bol obývaný ešte pred sto rokmi, pričom celkový vek sa odhaduje na tisíc rokov. Tento hrad bolo bývalé obchodné a strategické stredisko, kde sa obchodovalo s kvalitným textilom a hodnotným tovarom. Neskôr sa považovalo aj za centrum meča, nožov i zbrane. Dosť bojovný názov, že? Nad krásnym hlineným hradom sa rozprestieralo pohorie Kuhe Palvar, ktoré má výšku 4 300 m n. m. Po prehliadke hradu sme boli dosť vyhladovaní a tešili sme sa na obed, ktorý nás čakal v reštaurácii, ktorá bola v korunách stromov. Každý z náš štyroch si objednal kráľovské jedlo na rošte. Mohamad s Alim na nás len pozerali, že či vieme, aká to je veľká porcia. Že vraj sa toto jedlo podáva na svadobných hostinách, ale verili sme si, lebo sme boli hladní ako vlci. Pre každého prišla obrovská porcia mäsa a ryže a my sme to dali tak do seba, že ostal len fukot. Ali, ktorý bol hlavným sprievodcom španielskej skupiny, bol dosť vtipný a za každým a pri každej príležitosti rozprával o „čaru“ ópia a ako je všetko lepšie, keď si dáš ópium. Ópium je jedna z drog, ktorá je v Iráne rozšírená, keďže ľudia veľmi nekonzumujú alkohol. Ali bol očividne závislý, ale nič to, aspoň s ním bola zábava. Po obede nás Mohamad zobral na autobusovú stanicu v Kermane, kde sme si išli kúpiť lístok na ďalší nočný spoj a to do mesta Yazd. Vyzeralo to biedne, keďže spoj šiel o 22.00 a už o 2.00 ráno sme mali byť v Yazde a to bez ubytovania. Bože, ako som si nadával, že sa zas nevyspím. Nastupujeme do autobusu a pokúšam sa rýchlo zaspať, aby som mal aspoň štyri hodiny kvalitného spánku. 

6. DEŇ

Zobúdzam sa v autobuse, už som vedel, že je zle a viac sa nevyspím. Prichádzame do Yazdu okolo druhej hodiny ráno a ulice sú prázdne. Raz za 5 minút prefrčí taxík. Hľadáme nejaký otvorený hotel, ale nič nevieme nájsť, všetko je zatvorené. Po hodine hľadania hotela to vzdávame a ideme na námestie pred mešitu a ľahneme si na lavičky s tým, že čakáme navýchod slnka. Jediné, čo sme registrovali, boli iba upratovacie čaty, ktoré fungujú presne ako hodinky. Námestia, chodníky, budovy, všetko bolo čisté vďaka nim. Strhávali staré plagáty, polievali zeleň v mestách a dbali celkovo o čistotu. To by ste asi nepovedali, že? Však ani ja. Je tu východ slnka a my zababušení v zimných bundách pomaly vstávame z lavičiek a spamätávame sa z tejto noci bezdomovca. Kráčame smerom k historickému centru, kde sme mali vyhliadnutý jeden hotel. Len čo ho o siedmej ráno otvorili, tak sme sa ubytovali, dali si raňajky a išli si pospať aspoň na dve hodinky. Okolo obeda sme sa vybrali na prehliadku mesta s tým, že večer sme chceli vidieť tradičnú iránsku kultúru. Tú sme mohli vidieť pri národnom bojovom tanci Košti, ktorý je známy po celej Perzii. Je to jeden z tradičných zápasníckych tancov, ktorý sa predvádza spolu s rôznymi rituálmi. Bolo to veľmi zaujímavé, muži v bojisku, ktoré malo tvar kruhu a bolo postavené nižšie ako diváci, sa rozcvičovali a predvádzali, medzitým im do toho spieval spevák národné piesne a zároveň bubnoval. Do rytmu bubna začali predvádzať rôzne bojové a tanečné štýly. Bolo vidieť, že bojovníci boli fyzicky a kondične zdatní a na veku nezáležalo. V zápasníckom kruhu bol chlapec, ktorý mohol mať nanajvýš dvanásť rokov, ale aj starší muž okolo šesťdesiatky. Po skončení predstavenia sme išli na čaj, ktorý sme pili všade a neustále. Tentoraz sme si ho dali na streche jednej reštaurácie v starom meste. Yazd bolo nádherné historické mesto, ktoré bolo známe aj vďaka terasám na oválnych hlinených strechách a množstvom mešít v centre.

7. DEŇ

Ráno sme išli pozrieť posledné významné miesto v meste Yazd. Tým miestom boli Veže ticha. 

V zoroastrijskej tradícii (druh náboženstva pred islamom) len čo telo prestane žiť, môže byť ihneď kontaminované démonmi a byť vystavené nečistotám. Aby sa zabránilo tejto infiltrácii, zoroastriáni vyčistili mŕtve telo tým, že ho vystavili elementom a miestnym vtákom na vrchole s plochými vežami v mieste nazývanom „dakhmas”. Podľa tradície, ktorá sa datuje viac ako 3 000 rokov, boli na vežiach usporiadané telá v troch sústredených kruhoch. Muži boli umiestnení vo vonkajšom kruhu, ženy v strede a deti vo vnútornom kruhu. Telá boli potom ponechané, kým ich kosti nebudú biele a ohlodané supmi. Následne kosti posunuli do diery, ktorá sa nachádzala na vrchole veže a poliali kyselinou, aby nič nezostalo.

Irán ženy
Toto nie je hárem! Len fotky chtivé iránske dievčatá.

Presun do posledného významného mesta pred Teheránom sme mali naplánovaný počas dňa. Bol ním Isfahan. Toto mesto žiarilo, bolo to mesto, v ktorom sme videli moderný luxus spojený s pamiatkami. Najviac nás očarilo námestie, kde sa nachádzala obrovská fontána, okolo ktorej prechádzali koče s koňmi. Malo to trošku európsky nádych a spomenul som si na Viedeň, kde sú všade v centre kočiare. Tu sme v obchodoch kupovali najviac magnetiek a suvenírov, ktoré sme doniesli našim blízkym. V Isfahane sme mali doposiaľ aj najväčšiu „fanúšikovskú“ základňu. Miestami sme sa cítili, že sme ako One Direction alebo Backstreet Boys, lebo ženy sa s nami chceli fotiť každú chvíľku. Cestou do Isfahanu som dal príbeh na Instagram s tým, že som tam označil mesto. Odpovedal mi naňho miestny chalan, ktorý študuje medicínu v Moskve. 

Celú cestu autobusom sme si písali a dohodli sme stretnutie na námestí pri fontáne, kde sme sa aj nakoniec stretli. Zobral nás do tamojšej známej reštaurácie, kde sme sa zas výborne najedli a potom nám spravil prehliadku mesta a ukázal krásne isfahánske kráľovské mosty, pod ktorými už netečie, bohužiaľ, rieka, lebo tá vyschla pred siedmimi rokmi. Na nábreží sme si vychutnali vodnú fajku, ktorá je v Isfahane zakázaná, a išli pomaly do hotela.

 8. DEŇ

Prebúdzame sa v hoteli s tým, že sme chceli ešte trošku pochodiť Isfahán a večer ísť na nočný spoj smerom do Teheránu. Každý sme chceli vidieť iné miesta a pamiatky, preto sme sa rozpustili s tým, že sa o 18. stretneme pri fontáne. Ja som išiel s Jožom, Rony s Mišom. Chalani obehali pamiatky, my sme obehali obchody s oblečením a jedlom. Mimochodom, Iránci majú veľmi dobrý štýl obliekania, ktorý sa mi páčil, tak som si niečo na pamiatku s Jožom kúpil. A dokonca iránska futbalová reprezentácia bola vyhlásená za najvkusnejšie obliekajúci sa národný tím na svete. A jedlo? To sa nedá nazvať ináč než famózne. Všade, kde sme niečo ochutnali, sme sa oblizovali ešte za ušami. Nakoniec sme sa stretli pri fontáne a išli sa pobaliť do hotela a smerom na nočný spoj do Teheránu.

9. DEŇ

Zavčas rána prichádza náš autobus do Teheránu a my vidíme skutočné veľkomesto. Svojou rozlohou a počtom obyvateľov dvanásť miliónov patrí skutočne k najväčším mestám sveta. V Teheráne sme sa mali stretnúť s Faride, vďaka ktorej sme vlastne aj mohli odcestovať do Iránu, pretože sme mohli uviesť jej adresu do vízového formulára, že u nej strávime prvú noc. Faride sme zavolali, keď sme boli pred jej domom, ale asi na nás trošku zabudla, lebo deň predtým bola žúrovať s kamarátmi a zobudili sme ju. Faride je mladá ambiciózna žena, ktorá pracuje ako grafická dizajnérka. Niektoré z jej sestier sú už vydaté v Európe a majú prestížne zamestnania. Po anglicky vedela veľmi dobre a boli sme hosťami v jej byte. Spravila nám raňajky a potom sme sa vybrali jej autom naprieč Teheránom. Ukázala nám najlepšie reštaurácie, historické budovy, ale aj novodobé pamätníky. Ja som naliehal na chalanov, aby sme išli na televízny vysielač, ktorý je 5. najvyšší na svete a je z neho výhľad na celý Teherán. Zas sa mi splnil malý sen, keď so mnou chalani súhlasili a išli sme na vrchol vysielača. Zhora bol nádherný 360-stupňový výhľad na všetky strany Teheránu. Po prehliadke Teheránu sme išli ešte na čaj k Faride a potom už len smer letisko, kde nám večer. letelo lietadlo a zas sme mali absolvovať trasu Teherán – Baku, Baku – Kyjev, Kyjev– Bratislava.

Teherán Milan Irán
Výhľad zo 6. najvyššej veže na svete Borj e Milād v Teheráne.

Odlietame z Teheránu a až v lietadle si rekapitulujem, čo všetko som zažil a uvedomujem si s úsmevom na tvári, že toto bolo moje najväčšie dobrodružstvo a všetky tie nevyspaté noci, frflanie a čiastočné nepohodlie stáli za to a neľutujem nič za posledný týždeň. Skôr s odstupom času ďakujem aj kamarátom, že na niektoré veci som sa dal nahovoriť. Na záver by som rád povedal všetkým, ktorí sa dostali až sem, pár viet. Neodsudzujme niekoho a niečo na základe toho, čo sme počuli alebo čo sme sa dozvedeli od zdroja, ktorý nemusí byť príliš dôveryhodný. Riaďme sa podľa vlastných pocitov a skúseností a podľa nich si tvorme aj názor. Moja skúsenosť hovorí, že som mal práve dočinenia s najpriateľskejším národom, ktorý som na mojich cestách zatiaľ stretol. Možno nie sú na tom tak ako vyspelá západná Európa, ale vážia si svoje dejiny a rozprávajú o nich, lebo vedia, že znalosť histórie je dôležitá pre budúce generácie. 

O Iráne budem hovoriť vždy rád a iba s láskou, pretože chcem, aby si ľudia uvedomili, čo všetko v sebe skrýva, aby sa nebáli cestovať do nepoznaných a na prvý pohľad nebezpečných krajín. Chcem, aby ľudia vycestovali a zažili také dobrodružstvo, aké som zažil ja. 

Pravdu o Iráne som vám rozpovedal, už je len na každom, ako s ňou naloží. Preto, ak si dobrodružný typ a lákajú ťa miesta podobného charakteru, napíš nám alebo klikni sem.

Volám sa Lukáš, ale kamaráti ma volajú Laky. Od roku 2014, kedy som nastúpil prvý krát do lietadla som sa stal vášnivým cestovateľom, ktorý momentálne pomáha ľuďom s ich cestovateľskými snami. V projekte Cestuj s nami po svete mám na starosti hlavne komunikáciu s klientmi, starostlivosť o sociálne siete a nové impulzy. Medzi destinácie, ktoré vo mne zanechali najhlbšie spomienky patrí najmä Island, Nórsko a Irán. Mojím snom je vidieť Anjelské vodopády vo Venezuele a zažiť futbalový zápas FC Liverpool na Anfielde.

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.